Telefonát

Počuješ? Si na príjme?

No konečne... Konečne sme sa spojili. Chýbal mi tvoj hlas. Vlastne ja ani neviem ako znieš. Nepočuli sme sa už ako dlho? Tuším to bude aj nejakých 15 rokov... To je strašne dlho! Bála som sa, že zabudnem akú farbu má tvoj hlas, ako vyberáš a spájaš slová do viet, alebo ako sa bez hanby začneš smiať v strede vety, keď je na teba až príliš smiešna. Hej, a ešte to, ako znie tvoj plač, keď ti je zrazu veľmi ťažko a svet sa prestáva točiť, alebo ten iný plač.. vieš ten druhý, keď ti je zase veľmi ľahko a vnímaš všetko to krásne vôkol teba. Bála som sa, že už nikdy nezapočujem ako sa ti zmení tón hlasu, keď ťa niečo zaujme a zasypeš všetkých okolo seba toľkými otázkami, lebo to potrebuješ vedieť a bez uspokojenia tvojej zvedavosti jednoducho nezaspíš!

A vlastne zabudla som sa opýtať, môžeš hovoriť? Ja len vieš, nechcem ťa rušiť ak na to nie je vhodná chvíľa. Viem, že si toho mala tie roky veľa na práci. Vlastne asi ešte aj máš, len teraz tak nejak podvedome dúfam, že si si už na mňa našla čas.

Tak teda... tu som!

Dúfam, že predo mnou znova neutečieš ako to mávaš vo zvyku. Naposledy, keď som sa ti snažila dovolať si bola nedostupná. Asi si niekde behala hore-dole a skrývala sa pred nimi... nedovolili ti ma vidieť ani počuť. Uverila si im, že to ako ťa vidia oni, taká skutočne si. Nechcela si to riskovať. Chápem. Ale teraz sa už nebojíš?

Akú ťa poznajú oni? Nepokojnú, však?

Drzú, sebeckú, odmeranú, tvrdohlavú, hlučnú, vulgárnu... to neznie ako my. Nemohla si inak...viem.

Niečo mi tam v pozadí škrípe. Počujem nejaký šum, ktorý sa prelína s praskaním v slúchadle.

Ešte to nie je ono. Ešte je tam toho veľa, čo musíš urobiť a odbúrať aby si sa mohla vrátiť domov. Ale neboj sa, ja si ťa počkám. Veď som tu vlastne celý čas bola s tebou. Niekedy keď si nevedomky zložila masku som vykukla spoza rohu. Aký je ten svet obrovský! Nikdy si mi nepovedala aký je farebný, pestrý. Taký krásny!

Dúfam, že ma v tebe zahliadli. Aspoň na malý moment. Nechcem aby si o tebe mysleli zlé veci. Nepoznajú ma. Ukáž ma už konečne.

Prosím.

Ukáž aké sme! Viem, viem, všetko po poriadku. Raz ma ukážeš bez masky, bez pretvárok, takú aká skutočne som, ja to viem. Nebudeš sa báť. A ak by si sa náhodou predsa len zľakla chyť ma za ruku a ja ti ju pevne stisnem aby si vedela, že som tu. Navždy... nikdy som neodišla.

Musíš už končiť? Nie, ešte nechoď alebo... alebo ma vezmi so sebou. Len ma tu už nenechávaj... priniesla si pokoj, prepojenie. Nahodila moje ističe späť do obehu. 

Tak ich nechaj, nechaj nech ma znova uvidia...