Nezávislá

 „Pretože ľudia sa menia,“ hovorím svojmu bývalému, zatiaľ čo vstávam zo zeme a začínam sa pripravovať na odchod z našej hodiny sebaobrany.

Popritom, ako si trénujeme kopy a údery, mi provokačným tónom povie:

„Zmenila si sa. Ty si teraz takáto panička? Doteraz si bola taká – všetko len ja! Ja! Nechcela si od nikoho pomôcť. A teraz ma prosíš, aby som ti zapol náhrdelník?“

Ale ľudia sa menia…

Teda osobne si myslím, že sa nemenia. Že len zo seba otrasú nánosy, ktoré sa na nich nalepili z okolia, nechajú za sebou všetko vnútené, zlé či dobré návyky, frustráciu aj nepochopenie. V jednom momente proste preberú zodpovednosť za to, čo sa im stalo, aj keď za to nemôžu, a jednoducho sa zachovajú tak, ako chcú, nie tak ako im niekto povedal, že by bolo dobré. Lebo iba my sami vieme, čo je pre nás dobré...

Ale pri takýchto príležitostiach, keď sa filozofovať nehodí, sa len uspokojím s odpoveďou, že ľudia sa menia.

A ja som sa, možno, zmenila tiež. Teda asi som zo seba začala oprašovať nejaké tie nánosy.

Mal pravdu. Vždy to bolo len o tom istom:  Ja a sama. Nezávislá, tvrdohlavá, neústupčivá, samostatná…

Ten náhrdelník by som si v iných časoch zapla sama. Vlastne, aj dnes som to skúšala, ale keď mi to nešlo, ustúpila som. Uvedomila som si, že keď ho poprosím, on mi pomôže a svet sa nezrúti. Začínam si to uvedomovať častejšie. 

Pre niekoho je to totálna blbosť. Ale viem, že nás, nezávislých, tvrdohlavých, samostatných, je tam vonku veľa. Správanie, ktoré pochytíš, keď musíš rýchlo dospieť. Aspoň tak o tom píšu v psychologických a motivačných knihách. Vtedy, keď riešiš problémy, ktoré tvoji rovesníci nemusia. Keď si hľadáš miesto a pocit domova, zatiaľ čo iným ho vytvorili kompetentnejší ľudia. Alebo si takýto len tak, odmala, citlivý a zodpovedný.

Je to fajn vlastnosť, keď ste sami. Lenže časom sa dostanete do kolektívu ľudí. Nájdete si kamarátov, frajerov, spolužiakov a ak s nimi chcete nadväzovať vzťahy, nemôžete sa spoliehať len na seba.

Napríklad, ja som bola hrozná bývala. Mala som pocit, že akonáhle si tu zodpovednosť za vzťah musím s niekým rozdeliť strácam pôdu pod nohami, chytám závrat a musím od všetkého niekam rýchlo utiecť alebo sa aspoň niekde skryť. Neviem ani pred kým som potrebovala utiecť alebo sa skryť. Pred ním? Pred sebou? Pred danou situáciou?

Pritom, ako mi zapína náhrdelník si uvedomujem, že tú zodpovednosť majú mať obaja. Nie je len moja, nemôžem si ju privilegovať len pre seba. A nemôžem sa pred tým skrývať ani utekať, musím im tú právom patriacu zodpovednosť proste len dať a dúfať, že som si vybrala tých správnych ľudí, ktorí s ňou vedia narábať. Kto vie, koľko možných vzťahov, priateľstiev či len príjemných stretnutí stroskotalo na tom, aký silný odstup som si držala...  a nejde len o to. Ide aj o to vedieť, kedy poľaviť, pochváliť, ustúpiť a vedela by som pokračovať ďalšími potrebnými zložkami na kvalitný vzťah, ale myslím si, že toto na názornú ilustráciu každému bohato stačí a zvyšok si vie svojou fantáziou a skúsenosťami doplniť sám. Jednoducho- sypala som si popol na hlavu.

Buďme zodpovední. S mierou. Naučme sa hovoriť nie a neutekajme. S tým utekaním má ešte čaká veľký boj. Ale čo už... To zas někdy příště.