Vyzliekam si ťa

    Viete, ak niečo milujeme, venujeme tomu značnú časť nášho života. Keď milujeme hory, chodíme na túry napríklad do Tatier. Keď radi tancujeme, ideme na párty. A keď radi šijeme, kúpime si šijací stroj.

     Ale povedzte mi, čo robiť, keď stále niekoho ľúbite, hoci keď viete, že už nastal čas na odchod?

     Kam idete? Blúdite len tak v lese, v mysli alebo v jeho voňavej košeli?

     Láska nikdy nebola jednoduchá. Kto tvrdí opak, klame! Keby bola, vedeli by ste povedať, kedy presne je čas na prvé objatie. Na prvý bozk. A kedy vás už neľúbi a je čas zbaliť si všetky spomienky, fotečky a hasta la vista bejby...Takto to možno funguje v béčkových romantických filmoch. V skutočnom živote nie! (Nikdy si nebudete na sto percent istí, či je to skutočne koniec. Teda budete. Na smrteľnej posteli. Ale to už je o niečom inom.)

 

   Potrebujem si ťa zvliecť. Sedíš na mne ako síce super ušitá, ale už veľmi zodraná a nevkusná košeľa. Potrebujem novú kožu. Nové ja. Stratiť sa v tebe nikdy nebol dobrý nápad, no... čo vám poviem, láska je láska. Ako povie, tak aj bude! A tak aj bolo! Zaľúbená, stratená až po uši v tých jagavých očiach, urobila som pre teba pár hlúposti. Ale už ich bolo dosť!

     Je čas urobiť pár hlúpostí pre seba. Napríklad zvliecť si spomienky, túžby i samotnú lásku, ktorú som celý ten čas dávala tebe. 

    Nezabúdam, len odchádzam nájsť svoje milované ja.

    Nech sme šťastní!

    A čo vy? Dokážete si vyzliecť toxickú lásku? Dajte mi vedieť! :) 

S láskou Viktória