Kniha, ktorá mi zmenila život!

Povedala som si, že už nebudem písať.

Teda aby som to spresnila... Povedala som si, že si dám pauzu. Viete, aspoň na pár dní. Lebo mám neskutočný pocit, že ak neprestanem, hlava mi vybuchne ako balón a už nenapíšem ani mäkké f. No a tak som tu.

Píšem...

Takto nejako to u mňa funguje. Sebadisciplína – levelmilión! A presne takto si aj hovorím, že už nebudem jesť po šiestej hodine večer. Neuveríte mi, ale práve v ten deň, keď si to poviem, som schopná zjesť aj celú chladničku. Áno, aj s magnetkami. A, áno, po šiestej hodine večer. Ale o mojej sebadisciplíne si čo-to povieme inokedy. Dnes vám poviem o niečom inom.

O niečom sakramentsky... bolestivom. Ani neviem, ako začať. Asi bude preto najlepšie od začiatku.

Môj brat (nie veľký čitateľ) si kúpil takú celkom hrubú knihu. Šokovaní sme ostali obaja, to mi môžete veriť!  Začal ju čítať a... skončil v polovici. Na knihu sadal prach, až som si raz povedala, že keď to môj brat vzdal, možno je čas, aby som to skúsila ja.

Kniha s názvom Utiekol som z Osvienčimu mi zmenila život. Nepreháňam!

Viem, že dejiny nie sú tá pravá šálka kávy pre každého. Ale ak sa chcete niečo dozvedieť o koncentračných táboroch, prečítajte si túto knihu! Sľubujem vám, že nič viac vám nebude treba na pochopenie života v koncentračnom tábore.

Kniha je akousi cestou spomienok pána Rudolfa Vrbu. Tento Slovak bol žid, ktorý prežil v koncentračnom tábore dva roky. DVA ROKY! A potom spolu so svojím priateľom utiekol. Tento pán potom vyhľadal ambasádu, na ktorej chcel vypovedať o nástrahách Osvienčimu. Aj o nich povedal a zachránil veľa, veľmi veľa nevinných životov.

Prvé, čo mi napadlo už po pár stránkach čítania, bolo asi niečo také, že: Fúha! Toto je hrozné! To by som ja už určite neprežila (a to som bola ešte len na ceste do záchytného tábora v Novákoch).

Toto čítanie bolo zatiaľ najťažšie, aké som absolvovala. Ale vôbec neľutujem. Myslím, že by ste si ju mali prečítať aj vy.

Druhá svetová vojna ma vždy nejakým spôsobom priťahovala a fascinovala. To, čo sa počas nej odohrávalo, muselo byť hrozné. Tragické a smutné. Ale ja som sa, paradoxne, nikdy necítila smutno. Bolo pre mňa zvláštne pozorovať samú seba, ako sa so mnou pri informáciách o miliónoch mŕtvych, utýraných, ranených nič, ale vôbec nič nedialo. Boli to pre mňa len čísla. Čakala som od seba nejakú emóciu. Hocijakú. No nič neprišlo. Až som si pomyslela, že so mnou niečo nie je v poriadku.

Táto kniha urobila divy! Zobudila ma. Cítila som všetko. Každý nový transport, výsmech esesákov, mučenie, likvidáciu ľudí... Všetko všetučko! Čítala som so zatajeným dychom a v hlave sa mi rozbehol taký kolotoč, že aj najväčší lunapark sveta by sa mohol skryť.

     Teraz už môžem hrdo vyhlásiť, že som pochopila, čo je to vlastne vojna, čo prežívali ľudia uväznení v Osvienčime. A že vnímam krutú realitu, ktorá rezonuje aj v dnešných časoch.

Jedna vec mi však stále vŕta v hlave. Odkiaľ sa v ľuďoch berie toľko zla? Mrazí ma, keď si len pomyslím na to, koľko zla sa dokáže nahromadiť na jednom mieste. Napríklad v tom Osvienčime. Nedokážem si to racionálne vysvetliť. Kto to vie vysvetliť, ozvite sa mi, prosím! 

Ako môžeš milovať, keď tak silno nenávidíš? Táto myšlienka mi silno utkvela v pamäti. A ja sa pýtam, boli by sme schopní spraviť nejaký obrovský počin v znamení lásky, ako bol počin nenávisti či len „obyčajného ľudského zla“ vo forme vyhladzovacích táborov?

Prosím, buďme k sebe ľudskí. Buďme navzájom dobrí. Nech sa už nikdy nezopakuje takéto nezmyselné krviprelievanie.

S láskou Viktória