Späť ku koreňom

 Viete, niekedy sa vám v živote stanú zaujímavé veci, a väčšinou ani neklopú na dvere. Prídu akosi samé od seba a vy sa len zamyslíte: Co to k sakru má jako znamenat? 

Hej hej, tak nejak urobia čo majú a vy ste zrazu o čosi lepším človekom. Inokedy ich zase chceme vyvolať sami. Veď nech už príde tá zmena, to tu mám navždy zoschnúť ako taká slivka? Kde je moja príležitosť? Mám si ísť po ňu? Človek nespokojný to tvor, ide teda po ňu. No, ale presne vtedy, vám to žiaľ nevýjde. Presne vtedy, keď by ste aj chceli aby vyšlo. Tomu sa hovorí, dámy a páni, zákon
schválnosti!

Dnes však prichádzam s véééľmi svojským opisom. Vlastne ono ti tá myšlienka niečo konečne napísať, nejaký ten opis, prišla sama od seba. Tak nechcene a nenápadne ako samotná skúsenosť.

A ja dnes neviem povedať nič iné iba ďakujem! A možno aj vďaka tejto skúsenosti začnem opäť viac písať… lebo nič nie je krajšie ako vrátiť sa späť k svojim koreňom :) 

Tak teda vráťte sa k ním spolu so mnou…

Stála som uprostred dvora. Uprostred seba. Uprostred ničoho…

Vôkol mňa bola len zakrpatená trávička, miestami zelená a miestami ešte žltá- zbičovaná zimným mrázom. 

Popri mne sa tiahol malý jemný potôčik, žblnkotajúci pri nárazoch o neveľké kamene. Predo mnou hora a za mnou les.

Plne zelené, plne ihličnaté.

Jediné, o čom vám však viem rozpovedať som bola ja. Stála som tam v biednych, o tri čísla väčších teplákoch, s mikinou a mamkinou zimušnou bundou prehodenou cez plecia.

Plne zakorenená do pôdy pod nohami. 

Veru, stála som ako pribitá. Ako keby som bola neoddeliteľnou súčasťou tej chabej pôdy s ešte chabšou trávou bojujúcou o život.

V tvári som mala asi taký výraz ako keď stratíte dušu… zvláštne, v tom momente som však mala pocit, že som ju práve našla. 

Plne v spriamenom postoji, mohutne vystretá smerom do výšin.

Stála som tak pevne ani by ste nepovedali, že sa Zem točí… že by ma mohlo vôbec nejaké to tornádo rozkývať,či iná živelná pohroma.

Avšak v mojom vnútri sa rodilo niečo neuveriteľné. Ohýbalo to mnou zo strany na stranu, udieralo o každú jednu bunku môjho tela. Vírilo sa, burácalo ako dav na bíčích zápasoch. Totálna smršť. Totálny kolaps.

Plne pri zemi, s jemným vánkom rozkolisavajúcim obrie konáre i mladé vetvičky..

Silné telo a ešte silnejší duch.

Nikdy na tento moment nezabudnem… opustila som všetky zlé myšlienky, traumy a nezahojené krivdy. Opustila som všetko zlé a odpustila si aj tie najhoršie myšlienky. Nechala som ich napospas osudu, napospas danej chvíli nech si s nimi spraví, čo uzná za vhodné. Zničila som ten pomyselný „perfektný“ chrám. Ten, ktorý som stavala tak dlho. Vyzdobila ho nádhernými mozajkami a vitrážnymi oknami. Na povrch dokonalý a skvostný. Nechala som sa rozpadnúť ako porcelán na malé, malilinké kúsky.

Plne zasiahnutá víchricou.

A potom som sa vrátila naspäť… prázdna ako fľaša Ginu v piatok večer. Vrátila…

A verte mi, bol to ten najkrajší návrat späť. Bol to návrat domov. K sebe.

Nikdy mi nebolo lepšie… nikdy som sa necítila tak opustená a zároveň tak naplnená pokojom a láskou. 

Plne vymrštená z pôdy, nasilu vyňatá a opätovne zasadená do novej zeminy.

Do nového domova. 

S bielymi čistými stenami a nádherným  spevom ozývajúcim sa z každej miestnosti. Počula som len šum potoka a spev rozličných vtákov. Tak odlišných ako som ja sama, aby mi pripomenuli ako iná som ja, a ako potrebné je pre mňa prijať sa takú aká som…

A tak som tam len stála, dívala sa pred seba a nechala sa unášať jemným vánkom. 

Plne pohrúžená do danej chvíle ako je strom navždy plne pohrúžený do pôdy v hore…