Nechcená, a pritom tak potrebná...

S každou zmenou prichádza chaos. Čím väčšia zmena tým väčší chaos. Bordel. No a čím väčší bordel, tým viac tápam.

 Aký to má zmysel? No len sami posúďte aký zmysel má niečo nové? Nemôžeme proste fungovať s tým čo máme? Načo meniť ten perfektný zaužívaný vzorec?

Asi preháňam. Určite preháňam. A teraz keď tu nie si, teraz keď mi nemá kto neustále pripomínať ako stresujem, teraz si to vďaka tebe uvedomujem sama (mimochodom ďakujem). Čo ma však vedie k takýmto myšlienkam nie si ty (a vlastne možno aj z časti si) alebo skôr to, že tu už nie si? Skôr ma hnevá aký smútok celá zmena prináša...

Niekde som čítala, že danú situáciu nedokážeme opustiť, vraj stačí len prijať fakt, že niečo už dávno odišlo. Kedy to odišlo? Ako to, že som si to nevšimla? Len tak bez rozlúčky? Bez posledného ahoj a drž sa? A teraz naozaj neviem či som vždy tak zaslepená ja alebo je tento citát len čisté klamstvo, ktoré má pomôcť boľavej duši. Budem teda veriť, že je to len lož...

Možno si poviete, že som konzervatívna, zaslepená alebo čokoľvek iné. No ja tú bolesť, ktorá so zmenou prichádza len ťažko znášam. Klamala by som ak by som povedala, že nemám rada zmeny. V skutočnosti milujem spoznávať nové- neobjavené. Bojím sa však opustiť to staré, poznané a milované. Desí ma predstava (tvojho) odchodu. Bolo to tak krásne, ešte pred nedávnom to bol ten najkrajší prítomný okamih. Teraz je to len šedá spomienka, ktorej chtiac-nechtiac dávam zbohom. Vraj príde niečo lepšie...

A keď príde zase aj odíde. A presne toto ma desí, unavuje. Neustály kolobeh. Dookola ten istý príbeh s rovnakým koncom. Čím rýchlejšie sa tento kolotoč točí, tým viac mi je na zvracanie...  tým viac chladnem...

Kiežby nemuselo nikdy nič odísť. Kiežby som  si mohla vybrať čo ma opustí, kto ma opustí, kedy a na ako dlho. Ako veľmi by som chcela niektoré veci zmeniť a ako veľmi nemôžem. Niektoré veci sú tak povediac len medzi nebom a zemou. A ja sa len pýtam prečo a opúšťam už aj tak dávno opustený priestor...

Pred každou veľkou zmenou, príde ešte väčší chaos. Bude toho veľa nového a ja budem zas raz blúdiť v listami zasypanom parku s otázkou, ktorá mi nedá spávať. A keď už konečne usúdim, že naozaj len stresujem, rozhľadím sa vôkol a možno si aj zhlboka vydýchnem. Toto nie sú moje problémy, a vlastne to tomu hore ani nezávidím. Musí byť únavné riešiť takéto problémy na dennom poriadku. A tak sa teda len započúvam do šuchotu suchého lístia a uvedomím si ako krásne tu je.  

Ako zbytočné je ničiť túto krásu, takýmito pochmúrnymi myšlienkami...