Radosť

Vieš, ja hľadám radosť.

Naháňame sa vzadu v záhrade medzi čerešňami a ríbezľovými kríkmi. „Si to!“, jemne na mňa zakričí, popritom ako mi dýcha na krk. Teplý vzduch mi prechádza šijou až k ušnému lalôčiku.  Pootočím hlavou a očami zablúdim na jej vycerené biele zuby. Smeje sa. Teší sa. Raduje. Je vo svojom živle. Len sa so mnou šantí, hrá sa. Nepremýšľa. Veď ona si ani nevie robiť veľkú a ťažkú hlavu z vážnych vecí... vlastne ona si nerobí hlavu z ničoho.

Kde-tu sa skryje za hrubý peň, uskočí urobí dva saltá k najbližšej lieske a už jej niet. Rýchlo sa vyškriabe na ten najvyšší a najskrytejší konár. Uvelebí sa ako na mäkučkom gauči. A už sa hompáľa v rytme šušťania listov, s prevesenými nohami a hlavou smerujúcou k slnku. Raz do jednej strany, raz do druhej. Zrazu odvráti pohľad zo žeravej gule a začne si ma šibalskými očami premeriavať z jej trónu. Myslí si, že neviem kde je. Ale ja ju vidím. Hreje ma pri srdci...

Zrazu zoskočí dole a rýchlym krokom sa ku mne pristaví. Vezme svoju teplú dlaň a pomaly ma pohladí po líci. Odvedie ma k jazeru aby sme spolu hádzali omrvinky kačkám, ktoré si len tak krúžia na vode. Sadnem si na okraj jazera a pozorujem. Sledujem ako sa v tráve hmýri všelijaký hmyz, očami premeriavam každý jeden obláčik a prirovnávam. Tento je ako starý pán s nákupným vozíkom a tamten sa podobá na žabu. Potom neskôr, keď je slnko najvyššie, skáčeme škôlku na rozžeravenom asfalte. Jej smiech... tak zvučný.

A keď nastane večer sedíme za stolom a doťahujeme sa kto zje posledný rožok s maslom. A nejde ani tak o to, kto bude prvý, nejde tak ani o ten rožok, len sa podpichujeme. Nadnášame sa v prítomnom okamihu...

Zrazu sa obe poberieme do svojej postele. Zaspávam s dobrým pocitom. Aký krásny deň to bol! Premýšľam nad tým ako robí radosť všetko živším, ľahším, krajším... pomaly zaspávam s modlitbou, nech je so mnou radosť každý deň, pretože s radosťou je žitie ako sen... želám si, nech je so mnou po celý zvyšok môjho života...